Menu

Obec Tešedíkovo
ObecTešedíkovo
Obec Tešedíkovo
Peredközség

História

Tešedíkovo patrí medzi najvýznamnejšie lokality v Matúšovej zemi. Názov obce v podobe Pered sa spomína v súpise majetku Pannonhalmského opátstva vyhotovenom magistrom Albeusom v roku 1237 – 1240.dokument  Podobne ako ďalšie obce v regióne, bolo Tešedíkovo pôvodne kráľovským majetkom, ktorý obývali kráľovskí služobníci. V tejto listine sa názov obce vyskytuje vo forme Purud. Začiatkom 16. storočia časť chotára obce vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, kvôli čomu vznikol vážny spor medzi turčianskym prepošstvom a potomkami svätojurských grófov. Spor musel riešiť kráľ. Obec na krátky čas bola majetkom Ferenca Nyáriho, Istvána Révaya a Ferenca Révaya. Tešedíkovo bolo aj  majetkom ostrihomského arcibiskupstva až do roku 1586, kedy kráľ daroval tento majetok jezuitom. Po roku 1605 obec patrila opäť do majetku ostrihomského arcibiskupstva. V 2. polovici  16. storočia obec viackrát ohrozovali Turci. Už v roku 1599 ju čiastočne obsadili. Pod stálu tureckú nadvládu sa však obec dostala po roku 1663, po tom, čo Turci obsadili Nové Zámky. V tomto období patrila medzi najvýznamnejšie hospodárske usadlosti. Nový rozvoj obce nastal po vyhnaní Turkov v roku 1685, kedy sa začalo nové dosídlenie. Obec bola v roku 1704 opäť územím, na ktorom sa odohrávali vojenské akcie, tentoraz pod vedením Františka II. Rákócziho. Vojaci boli v regióne prítomní s väčšími – menšími prestávkami až do roku 1708. Po vojenských akciách obyvateľov dediny zdecimoval mor a hospodársky vývoj dediny sa začal až po roku 1710. V 2. polovici 18. storočia v jej chotári pestovali lucernu, čo napomáhalo rozšíreniu trojpoľného systému hospodárenia. V 2. polovici 18. storočia Fridrich Kronberg v obci založil továreň na výrobu modrotlače, potrebné farbivo získaval z rastlín. V 18. a 19. storočí obec viackrát zasiahla povodeň a obyvateľstvo zdecimovali aj epidémie cholery v rokoch 1831, 1849 a 1866. Názov obce sa dostal do učebníc dejepisu v súvislosti s revolúciou a bojom o nezávislosť v rokoch 1848 – 1849. 16. júna a 20. – 21. júna 1849 sa na jej území a okolí odohrávali bitky medzi cisárskymi a maďarskými vojskami. Na pamiatku týchto bojov bol postavený v roku 1869 pomník.pamatnik
Po 1. svetovej vojne, ktorá si vyžiadala spomedzi obyvateľov dediny 131 obetí, sa obec stala súčasťou novej Československej republiky. Na základe Viedenskej arbitráže v roku 1938 bola v rokoch 2. svetovej vojny pričlenená k Maďarsku. A po 2. svetovej vojne v roku 1945 sa obec stáva opäť súčasťou Československa. Po 2. svetovej vojne obyvatelia obce prežili viaceré zmeny. Z obce bolo 153 rodín deportovaných na nútené práce do Čiech a 585 osôb vysídlili do Maďarska. Na čele obce od apríla 1945 stál vládny splnomocnenec a neskôr miestna správna komisia. Vo februári 1948 sa názov obce z Peredu zmenil úradnou cestou na Tešedíkovo. Nové pomenovanie dostala obec podľa mena Samuela Tešedíka. Evanjelický duchovný pedagóg a ľudový hospodár pôsobil v Szarvasi. Samuel Tešedík vystupuje v histórií ako slovenská osobnosť, v zmysle zákona o pomenovaní obcí Pered bol zaradený medzi 13 obcí, ktorým po roku 1990 nebolo vrátené pôvodné historické pomenovanie. Dňa 6. marca 1995 na základe výsledkov referenda Tešedíkovo ako prvé podalo svoju žiadosť vo veci označenia obce s historickým názvom popri úradnom pomenovaní. Ministerstvo vnútra vzalo na vedomie výsledky referenda, ale vyhotovenie tabule s historickým názvom už nezabezpečilo. Miestna samospráva na základe svojho uznesenia objednala na vlastné náklady predpísaný formát miestnej tabule s názvom Pered, ktorá bola aj nainštalovaná.
Po II. svetovej vojne, najmä v 60-tych rokoch nastal prudký rast hospodárstva. Rozvíjala sa tak poľnohospodárska ako aj rastlinná výroba a chov dobytka. Popri tradičnom chove dobytka chovali aj kŕmne husi, ktoré vyvážali aj na export. V 70-tych rokoch bolo postavených viacero verejných budov: základná škola, materská škola, dom sociálnych služieb, lekáreň, dom kultúry, zdravotné strediská, obchodné centrá a nové obytné štvrte. Od roku 1991 na čele obce stojí opäť samosprávny orgán. Činnosť samosprávy v súčasnosti zabezpečuje 11 členný poslanecký zbor a nezávisle volený starosta. V roku 1996 bola ukončená výstavba siete pitnej vody a plynofikácie obce, čím sa obec zaradila medzi rozvinuté usadlosti.
Uskutočnené projekty obce: SAPARD – Rekonštrukcia miestnych komunikácií, Rekonštrukcia a obnova budovy – Spoločenského centra“, EU – Uzavretie a rekultivácia skládky odpadov Tešedíkovo, Rekonštrukcia budovy Základnej školy Tešedíkovo, ISPA – Odkanalizovanie obce Tešedíkovo v rámci projektu- Odkanalizovanie regiónu „Šaľa a okolie“, Výstavba nájomných bytových jednotiek.

Symboly obce: Obcou vydané písomnosti na znak hodnovernosti boli opatrené pečaťou. Najstarší odtlačok pečate obce sa nachádza na písomnosti vydanej v roku 1661. Je na nej zobrazený štít, v ktorom vidieť časti pluhu, lemeš a čerieslo, ako aj dve ruže. Obec túto pečať používala do 60-tych rokov 18. storočí. Novšie pečatidlo, na ktorej je zobrazený lemeš medzi palmovým konárom sa používalo pravdepodobne od roku 1800. Z rokov 1836 – 1910 sú známe ešte tri pečatidlá obce. V obrazci prvých dvoch sú naďalej časti pluhu, len boli doplnené o tri pšeničné klasy. Pečatidlo z roku 1910 už zobrazuje samotný pluh, doplnený ďalšími poľnohospodárskymi náradiami – kosákom, kosou, ako aj snopom obilia.Obnovený symbol dnešnej obce vychádza z heraldicky najčistejšej, najstaršej pečate.erbErb obce tvorí: na červenom štíte umiestnený zlatý lemeš a čerieslo. Vo dvoch horných rohoch štítu doplnený dvomi zlatými a štyrmi zelenými ružami.
Vlajka obce je trojcípa a vo farebnosti je totožná s erbom. Erby a farby obce samospráva prijala a schválila rozhodnutím č. 143/02/94 a Ministerstvo vnútra 9. novembra 1994 zaregistrovalo pod č. HR T-35/94.
 
Významní rodáci, osobnosti pôsobiace v obci:
Fridrich Kronberg - zaoberal sa pestovaním nových poľnohospodárskych plodín  
Ján Grigey -   prvý farár v Tešedíkove
Karol Kern - farár, pôsobil nielen ako poddekan, ale aj ako školský inšpektor
Károly Thorma - prvý lekár v obci
Ján Péter - učil v obci, pedagóg 52 rokov
Olivér Ribányi - pôsobil ako farár od roku 1907, prekladal literárne diela z francúzštiny
a nemčiny do maďarského jazyka
Henrik Mészáros - bol ľudovým liečiteľom, bol pomocným lekárom v nemocnici.

Sakrálne pamiatky obce: prvý kostol v obci postavený v roku 1717, bočný oltár Sedembolestnej Panny Márie z 19. storočia, Trojičný stĺp z roku 1857 postavený Gáborom Somogyim, Rímskokatolícka fara, Kalvária, jednoloďová kaplnka, Božia muka, socha svätého Donáta, socha svätého Jána Nepomuckého, prícestný kríž, vysoká zvonica so železnou konštrukciou, socha svätého Floriána, socha svätého Vendelína, žulový prícestný kríž, evanjelická modlitebňa, židovský cintorín
Významné pamiatky obce: pomník bojov z rokov 1848/49, pamätník obetiam I.a II. svetovej vojny, pamätník vysťahovaných a deportovaných občanov z obce.

Obecná samospráva od roku 1999 štvrťročne, dvojjazyčne vydáva obecné noviny pod názvom Tešedíkovské noviny – Peredi újság. Obsahuje správy a informácie o práci obecnej samosprávy, prináša informácie  kultúrno-spoločenského charakteru.    

 

 

Z dejín židovskej náboženskej obce v Tešedíkove ...

     Židia sa do Tešedíkova prisťahovali v polovici 19. storočia. Prichádzali najmä z okolitých dedín. Obec netvorila vlastný rabinát, ale zamestnávala vlastného šojcheta (židovského mäsiara), ktorý bol zároveň aj učiteľom náboženstva. Náboženská obec vlastnila modlitebňu, školu, cintorín, mikve (rituálny kúpeľ, slúži na očisťovanie od rituálnej nečistoty). Po rozkole v židovskej náboženskej obce na prelome rokov 1868 a 1869 sa náboženská obec v Tešedíkove prihlásila k ortodoxnému smeru (Slovo ortodoxný pochádza z gréčtiny, znamená prísne veriaci, pravoverný, prenesene lipnúci na pôvodných zásadách, princípoch a pod.), v tom čase malo Tešedíkovo 100 židovských obyvateľov. Živili sa najmä drobným obchodom a predajom poľnohospodárskych plodín. Duchovným komunity, matrikárom a učiteľom náboženstva bol rabínsky asesor, dajan Šimon Fleischer, ktorý vyučoval v miestnej škole.

     O židovských školách vieme, že mali väčšinou menej žiakov, teda neboli tak preplnené ako napríklad katolícke školy. Rodiča, ktorí chceli, aby sa ich potomkovia vzdelávali na vyššej úrovni a v lepších podmienkach s toleranciou k ich vierovyznaniu, zapisovali svoje deti do židovských škôl. Niektorí starší obyvatelia obce si spomínajú, že v židovskej škole boli pre žiakov zabezpečené aj raňajky, čo bolo výhodné pre deti z chudobnejších rodín. Vyučovacím jazykom v školách bola reč, ktorú používala väčšina obyvateľstva v obci, ale náboženské a etické hľadisko bolo vždy v popredí vyučovacieho procesu. Zriaďovateľom židovskej ľudovej školy bola židovská ortodoxná cirkevná obec, ktorá mala povinnosť sa o školu a jej budovu starať. Politická obec ju mohla len podporiť s určitou sumou na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Šimon Fleischer, pochádzajúci pôvodne z obce Košúty bol učiteľom už okolo roku 1900. Rok jeho  nástupu sa pripisuje už rok 1890. Predpokladám, že budova prvej židovskej školy stála na inom mieste, než v medzivojnovom období. (oproti budovy terajšej veľkej jednoty). V roku 1922 mala židovská škola 32 žiakov, vyučovanie sa realizovalo v maďarskom jazyku a na škole pôsobil jeden učiteľ, ktorý mal systematizované definitívne miesto. Na základe zoznamu politicky nespoľahlivých osôb z roku 1924 som sa dozvedela ďalšie mená učiteľov. Jedným z nich bol Alexander Friedman pochádzajúci z Košíc, ktorý pôsobil v škole od júla 1924. V roku 1929 sa v dokumentoch Okresného úradu v Šali objavuje meno učiteľa Árona Blumenthála z Vlčian.

     V roku 1930 bola učiteľkou Františka Halpertová, v tom čase bol predsedom školskej komisie Jónáš Kohn. (Podľa almanachu československých maďarských učiteľov z roku 1934 sa meno učiteľky Františky (Fanny) Kleinovej rod. Halpertovej spomína už v židovskej škole vo Vlčanoch, kam sa pravdepodobne vydala.) Na židovskej škole v Tešedíkove v tomto roku učila Serena Friedmann.

                                                    Szerén   Fanny    (na obrázku: Friedman Serén a Halpert Fanny)

     Pozemok, kde stála škola v medzivojnovom období prešla do majetku židovskej obce (kúpou a následným vyňatím z majetku troch maloletých sirôt rodiny Baloghovej) len v roku 1907. V roku 1949 bol vlastníkom budovy školy Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Bratislave, ktorý ju predal do rúk súkromných osôb v Tešedíkove (pozemku stál dom so záhradou). Ako viacerí Tešedíkovčania vieme, v súčasnosti budova tejto školy už neexistuje.

     Po vzniku ČSR tvorilo náboženskú obec asi 22 rodín, ktoré platili cirkevnú daň, približne 159 osôb. Jej predsedom bol obvodný lekár Dr. Ignác Pollák, ktorý bol pôvodne rodákom z Bratislavy. Svoj lekársky diplom získal v roku 1894 vo Viedni. V Tešedíkove pôsobil ako obvodný lekár už od 1. januára 1897, ako štátny lekár bol evidovaný od januára roku 1924. Post obvodného lekára zastával až do 1. apríla 1934, keď bol služobne preložený do dôchodku. Jazykovo bol veľmi zdatný, hovoril plynule po nemecky, maďarsky a slovensky. Zomrel ako 74 ročný na zápal srdcového svalu. Pochovaný je na židovskom cintoríne v Bratislave. Neskôr od roku 1934 najprv ako zastupujúci, od roku 1938 bol obvodným lekárom v obci MUDr. Zoltán Feldmár, ktorý bol pôvodne tiež židovského pôvodu. Hoci po sobáši so svojou manželkou prestúpil na rímskokatolícku vieru. Žiaľ v rokoch 1943 – 1945 nemohol vykonávať lekársku prax z politických a rasových dôvodov. 

     V roku 1921 evidovali v Tešedíkove 128 osôb židovského vierovyznania,
ale len dvaja z nich sa prihlásili k židovskej národnosti, ostatní za svoju národnosť uviedli maďarskú. Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa z celkového počtu 130 obyvateľov so židovským náboženským vierovyznaním, prihlásilo k židovskej národnosti 91 židov, teda asi 70 %. Židia sa zapájali do spoločenského a kultúrneho života obce. Učitelia usporadúvali pravidelne divadelné predstavenia podobne ako rímskokatolícky učitelia. Zapájali sa aj do iných oblastí spoločenského života.

     V medzivojnovom období mala ortodoxná náboženská obec len modlitebňu
a rabínskeho asesora. Patrili do náboženskej obce v Galante (do zväzu náboženských obcí v Bratislave), kde sídlil rabinát, ktorý viedol matriku, kam sa zapisovali aj židia z Tešedíkova. Filiálka v Tešedíkove bola, podľa údajov z roku 1929, založená v roku 1850. Jej stanovy boli na schválenie síce predložené vo februári 1929, avšak do augusta tohto roku schválené neboli. V roku 1929 bolo evidovaných 114 príslušníkov židovskej obce. Predsedom židovskej náboženskej obce v roku 1937 bol Emil Kohn. V roku 1938 sa členovia židovskej náboženskej obce v Tešedíkove zúčastnili voľby podrabína v Galante.

     Vďaka zápisnice o voľbe poznáme hlavných predstaviteľov náboženskej obce v Tešedíkove pred jej tesným zánikom. Predsedom bol Emil Kohn, podpredsedom Dávid Reisz, kurátorom Ľudovít Goldstein, ďalšími členmi boli Oskár Schultz a Dezider Goldstein.

     V obci Tešedíkovo v nadväznosti na poľnohospodársku výrobu sa budovala aj menšia priemyselná výroba.

     V  roku 1930 medzi živnostníkmi a obchodníkmi v obci prevládali obyvatelia so židovským vierovyznaním. Boli to najmä boli živnostníci, obchodníci so zmiešaným tovarom. Podľa úradnej štatistiky z roku 1939, na prelome rokov 1938/1939, sa počet živnostníkov zaoberajúcich sa obchodovaním znížil. No naďalej medzi týmito menami sa objavujú mená židovského obyvateľstva. Medzi nimi obuvník Adolf Breier, tkáč Jozef Stern, mäsiar Žigmund Hirschler. Medzi obchodníkmi s hydinou sa objavili viaceré mená židov ako naprklad aj meno Šalamona Sterna. Obchod s nádobami vlastnil Martin Goldstein. S hovädzím dobytkom obchodoval Samuel Grünwald a s obilím obchodoval Emil Kohn. Obchod s galantériou vlastnil Dávid Reisz.

     Po Viedenskej arbitráži bolo Tešedíkovo pripojené k územiu Maďarska. Už v roku 1938 bol prijatý prvý protižidovský zákon, po ňom ďalšie zákonné a spoločenské zákony, ktoré v druhej polovici 30. rokov prispeli k zníženiu počtu židov v obci a prenasledovanie židov, ktoré viedlo až k holokaustu, ktorý neskôr zapríčinil zánik židovskej obce. Po roku 1938 zostali židia bez štátneho občianstva, bez domovského práva a postupne bez strechy nad hlavou. Obyvatelia židovskej národnosti boli prenasledovaní a na základe židovských zákonov, nemohli židovské školy navštevovať žiaci nežidovskej národnosti, čím nastali problémy a udržiavaním školy. Židovská škola počas druhej svetovej vojny v roku 1944 zanikla. Podľa hlásenia notárskeho úradu v roku 1944 v obci bolo 23 rodín (92 osôb) židovského náboženstva.

     Podľa údajov uvedených v databáze Yad Vashem, zverejnených na internete, bolo v Tešedíkove až 124 židovských obetí holokaustu.

                                                                                   Mgr. Judita Szekeresová Kovácsová, PhD.